|
|
Jonáš 1. kapitola
1 A stalo sa slovo Hospodinovo k Jonášovi, synovi Amittaiho, povediac:
2 Vstaň, idi do Ninive, toho veľkého mesta, a volaj proti nemu, lebo ich zloba vystúpila hore pred moju tvár.
3 Ale Jonáš vstal, aby utiekol do Taršíša zpred tvári Hospodinovej a prijdúc dolu do Joppy našiel loď, ktorá išla do Taršíša, dal, čo bola jej mzda, a sišiel do nej, aby sa odplavil s nimi do Taršíša zpred tvári Hospodinovej.
4 Ale Hospodin vrhol veľký vietor na more, a povstala veľká búrka na mori, takže sa domnievali, že sa loď rozbije.
5 Vtedy sa báli mornári, a kričali každý ku svojmu bohu, a vyhadzovali nádoby, ktoré boly v lodi, do mora, aby si poľahčili. Ale Jonáš bol sišiel dolu na odľahlé miesto lode, ľahol si a zaspal tvrdo.
6 A pristúpil k nemu veliteľ lode a povedal mu: Čo sa ti robí, ospalče? Vstaň, volaj ku svojmu Bohu! Snáď si ten Bôh pomyslí na nás a nezahynieme.
7 Potom povedali druh druhovi: Poďte, a hoďme losy, aby sme zvedeli, pre koho prišlo na nás toto zlé. A tak hádzali losy, a los padol na Jonáša.
8 Vtedy mu povedali: Nože nám oznám, prosíme, pre koho prišlo na nás toto zlé? Čo je tvoje zamestnanie a odkiaľ ideš? Čo je tvoja zem, a z ktorého národa si ty?
9 A riekol im: Ja som Hebrej a bojím sa Hospodina, Boha nebies, ktorý učinil more i suchú zem.
10 Vtedy sa náramne báli mužovia a povedali mu: Čo si to urobil?! Pretože sa boli mužovia dozvedeli, že uteká zpred tvári Hospodinovej, lebo im to oznámil.
11 A povedali mu: Čo ti máme urobiť, aby sa nám upokojilo more? Lebo more sa búrilo viac a viac.
12 A on im riekol: Vezmite ma a hoďte ma do mora, a more sa upokojí pred vami; lebo ja viem; že pre mňa je táto veľká búrka proti vám.
13 A mužovia veslovali všetkými silami, aby sa dostali zpät na sušinu, ale nemohli, lebo more sa vše viac a viac búrilo proti nim.
14 Preto volali k Hospodinovi a vraveli: Prosíme, Hospodine, prosíme, nedaj, aby sme zahynuli za dušu tohoto človeka, a nedávaj na nás nevinnej krvi, lebo ty, Hospodine, činíš tak, ako sa ti ľúbi.
15 Potom vzali Jonáša a hodili ho do mora, a more prestalo zúriť.
16 A mužovia sa báli Hospodina veľkou bázňou a obetovali Hospodinovi bitnú obeť a sľubovali sľuby.
|
|