|
|
Jób 7. kapitola
1 Či nemá človek vojenia na zemi? A jeho dni sú jako dni nájomníka.
2 Jako sluha, ktorý dychtí po tôni, jako nájomník, ktorý túžobne očakáva plat za svoju prácu,
3 tak sú mi nadedené mesiace márnosti a tak mi načítali nocí trápenia.
4 Keď ležím, hovorím: Kedyže už vstanem? Ale zase sa tiahne večer, a tak som sýty prehadzovania sa až do mraku.
5 Moje telo sa odialo červy a kôrou prachu; moja koža sa svraštila a tečie hnisom.
6 Moje dni sú rýchlejšie ako člnok tkáča a míňajú sa bez nádeje.
7 Pamätaj, že môj život je ako vietor; moje oko už viacej neuvidí dobrého;
8 neuzrie ma oko toho, kto ma vidí; tvoje oči pozrú na mňa, a mňa už nebude.
9 Jako zaniká oblak a ide ta, taký je aj ten, kto sostupuje do hrobu; nevyjde zase hore;
10 nenavráti sa viacej do svojho domu, ani ho viacej nepozná jeho miesto.
11 Preto ani ja nebudem zdŕžať svoje ústa; hovoriť budem v úzkosti svojho ducha; vravieť budem v horkosti svojej duše.
12 Či som ja azda morom, či azda morskou obludou, že si postavil proti mne stráž?
13 Keď poviem: Moja posteľ ma poteší, moja loža pozdvihne v mojom náreku;
14 vtedy ma strašíš snami a desíš ma videniami,
15 takže si moja duša volí zaškrtenie, radšej smrť ako také moje kosti.
16 Opovrhujem životom, veď i tak nebudem žiť naveky. Nechaj ma, lebo moje dni sú márnosť.
17 Čo je smrteľný človek, že ho tak zvelebuješ a že obraciaš k nemu svoje srdce a všímaš si ho?
18 A že ho navštevuješ každého rána, zkúšaš ho každej chvíle?
19 Jako dlho to bude ešte trvať, čo neodvrátiš odo mňa svojho zraku? Prečo ma nepustíš, aspoň dokiaľ neprehltnem svojej sliny?
20 Zhrešil som; čo ti mám učiniť, ó, ty, ktorý strežieš ľudí? Prečo si si ma postavil za cieľ, aby som bol sám sebe bremenom?
21 A prečo neodpustíš môjho prestúpenia a neodnímeš mojej neprávosti? Lebo teraz už ľahnem do prachu, a keď ma budeš ráno hľadať, nebude ma.
|
|